Mise v Iráku

1. Ako reagovala rodina, keď si sa rozhodol ísť na misiu. Kde pôsobíš, v akej oblasti?

Rodina mala o mňa spočiatku veľké obavy a neschvaľovali mi moje rozhodnutie, ale postupom času sú obavy menšie. V Iraku pôsobím už ôsmy mesiac, priamo v Bagdade. Vyučujem irackých dôstojníkov na Ministerstve obrany a spojenom veliteľstve v oblasti komunikačných a informačných systémov. Rozsah výcviku zahŕňa oblasť od základov práce s PC až po pokročilú prácu s elektronickými mapami. Iračanom bolo počas vyše 10tich rokov upierané právo na vzdelanie a vzdelávať sa mohli len vyvolení.

2. Aké boli tvoje prvé dojmy po príchode na miesto a ako sa ti pobyt javí teraz, s odstupom času. Čo ťa najviac prekvapilo milo a zaskočilo nemilo? 

Krajina na mňa pôsobila spočiatku veľmi zvláštnym dojmom. Bolo to po prvý krát, čo som sa dostal na stredný východ a vôbec do Ázie. Ráz krajiny je úplne iný, než na aké som zvyknutý z Európy. Prvý dojem na mňa urobili nádherné stavby, kultúra a jej kontrast s vojenským prostredím. Na jednej strane úžasná architektúra a na druhej všade vybudované opevnenia a vysoké steny pre zvýšenú ochranu. Zvykal som si aj na denné nosenie helmy a nepriestrelnej ves­ty.

3. Nepôsobilo ti problémy prispôsobiť sa tamojším klimatickým podmienkam, ale aj režimu v misii? V akých podmienkach tam žijete? 

Prvé tri týždne mi telo reagovalo na iné prostredie, na iné klimatické podmienky. Tým prešiel skoro každý. Vlhkosť vzduchu minimálna, všade plno prachu. Veľký rozdiel teplôt cez deň a v noci. Neskôr v lete neskutočne silné slnko. Denný režim v misii sa dá prirovnať k režimu doma, až na víkendy, kedy bežne pracujeme. Ubytovaní sme v ubytovacích bunkách s klimatizáciou so spoločným sociálnym zariadením pre dve bunky. Na bunke je ubytovanie pre dvoch. Úroveň ubytovania je veľmi dobrá. Stravujeme sa v spoločných jedálňach, úroveň stravovania je výborná. Máme možnosti aj športového vyžitia, je k dispozícii telocvičňa s posilovňou, futbalové ihrisko a v lete otvorený bazén.

4. Aký režim máte a ako tráviš osobné voľno? Musíte byť v misii, alebo sa môžeš voľne pohybovať po krajine? 

Bohužial moj pohyb je obmedzený na zónu, v ktorej bývame a pracujeme. Preto nemôžem navštíviť známe náboženské miesta, bežné ulice v mestách alebo pamiatky. Okrem iného je to aj veľmi nebezpečné. Keď sa opúšťa zóna zo služobných dôvodov, tak so všetkými bezpečnostnými opatreniami v konvoji, sprevádzaní ochranou. Osobné voľno máme až po splnení povinností, vačšinou každý deň po piatej-šiestej hodine. Letné mesiace sme po práci zvačša trávili na bazéne. Po večeroch zájdem do telocvične alebo upravujem fotky v počítači alebo si pozriem nejaký film.

5. Máš možnosť pozorovať bežný, každodenný život obyvateľov? Môžeš priblížiť ich spôsob života? Čo je pre nich typické? 

V rámci svojich pracovných povinností som mal možnosť len niekoľkokrát navštíviť iné miesta v rámci našej zóny a pozorovať život miestnych obyvateľov, takže nejake veľké pozorovanie nehrozí. Ale počas svojej práce sa stretávam každodenne s Iračanmi, hlavne z radov dôstojníkov, kde mám aj veľa priateľov. Niektorí aj študovali v bývalom Československu a vieme sa dohovoriť aj v našom jazyku. Iračania sú jednoduchí a srdeční, vačšinou milí ľudia. Zaujímavé je, že sa radi fotia. Ale keď ich odfotím, alebo sa odfotím s nimi, potom to berú tak, že im musím automaticky aj prinesť fotky. Inak je pre nich typické gestikulovanie, posedávanie a fajčenie. Iračania sú veľmi pohostinní, vedia sa podeliť aj o kúsok, ktorý majú. Na druhej strane mi spôsob života pripadá trochu chaotický. Veľakrát si skáču do reči alebo riešia tisíc vecí naraz. Zaujímavé je bozkávanie medzi mužmi pri pozdrave. Je to prejav blízkeho priateľstva, rovnako ako aj držanie sa za ruky.