Nemůžete komentovat. Nejste přihlášen(a).
...hoci sa zdá, že je veľmi zamaskovaná, tu som si ju našla - konečne ma zaniesla na jedno miesto, do inej doby, do dávnej minulosti...a pritom to mám pred očami, akoby to bolo len včera...
Mala som vtedy asi päť rokov, naši si ma prišli vziať domov z liečenia, ktoré som musela absolvovať po silnom zápale pľúc a prezradili mi, že sa medzičasom presťahovali...bolo to veľmi zvláštne, sedela som v aute, tvár pritisnutú na okno, za ním ubiehajúca krajina v peknom šate, jeden kopec striedal ďaľší a polia pod nimi sa vlnili, v zákrutách som sa nakláňala v ich smere a vo mne sa tiež prevaľovali rôzne pocity, tak veľmi som sa tešila domov, bola som tak šťastná, že idem domov,zároveň som si uvedomovala, že neviem, kam vlastne idem, kde je teraz môj domov, ako bude vyzerať...striedalo sa vo mne napätie, strach i radostné vzrušenie a očakávanie....bolo to prinajmenšom veľmi podobné tomu, čo pociťujem pri pohľade na všetky tvoje cesty, ako na celok a v širších súvislostiach, dokonca...
...a tak už len, že pokračuj :-)
Tak to je zvláštní symbolický a zajímavý zážitek, že ti hi až závidím. A jak se to tam pak líbilo. Jaký byl první dojem a nestýskalo se ti později po tom starém bytě. A bylo to ve stejném městě nebo v jiném?
Mně se vlastně stalo něco podobného. Jeli jme Lužnici, mně bylo asi čtrnáct let a mé sestře tudíž asi devět. Přijeli jsme do Tábora a tam nám maminka se svým milence řekla, že se zítra budou v Táboře brát.
....v tom istom meste, z trojizbového bytu do malého, starého domčeka, jedna izba a kuchyňa, záchod na dvore, bez vody, tú sme si vozili v takých tých mliekarenských kandliach...ale tie ťažké podmienky som si uvedomila až podstatne neskôr...dôležitejšie bolo, že z bytu plného kriku, chladu som sa ocitla síce v priestore menšom, ale plnom lásky, tichej, nenáročnej...a dvor bol veľký, nikde vlastne nekončil, prechádzal do lúk, do lánov....asi o rok na to som šla otcovi na jeho druhú svadbu, sedela som tam ako päť peňazí a nedokázala som dať do úst ani hlt z tých všetkých dobrôt, neskôr som to však na svadbe maminej dohnala :-)
pop ravte pra vidla
pra vil
pra otec
a porucil ligueere,
vlastne daguerre, asi
aj ked naajst v tom labyrinte liinii spraavnu cestu je uuloha hodnaa ariadny, vaaclavku
your sincerely the se us
To je pěkné, podívat se někdy z pohledu pejska, co patníky tolik rád navštěvuje, pro dopisy tam zanechané. A že jich ještě po cestě bude. Dnes si počte, pejsek.
ps: Kety se ta fotka tuze líbí. Haf.